Majiteľ býval mimo mesta ale bol to ozaj len malý kúsok. Tak sme sa vybrali za našim snom, sedieť vo vlastnom aute. No to sme ale vtedy ešte nevedeli, že to auto ani tak autom nevyzerá byť. Prišiel som ako posledný. Keď som ho uvidel...
Nebudem to popisovať. Bola to stará Škoda 100 bledo modrej farby respektíve tá farba bola predtým trochu tmavšia ale časom zbledla. Úplne celé auto bolo “posypané“ červenými škvrnami.
Niektoré z dverí, už neviem presne ktoré ale bolo ich viac, sa nedali zavrieť. Držali ich iba šnúrky
od topánok. Zo spolujazdcovej sedačky chýbala polovička a na zadné sme mohli úplne zabudnúť.
Palubná doska bola popraskaná a chýbalo na nej asi 80 % toho, čo na nej malo byť. Na streche, ako som už spomínal tie škvrny, bol v strede asi tridsať centimetroví červený pás po celej dĺžke strechy.
Nakoniec sme to auto zobrali. Prednú spolujazdcovú sedačku sme vymenili za ‘‘novší‘‘ typ. S tou palubovkou sme niečo spravili. Hlavne sme tam dostali po väčšej námahe tachometer. Tieto úpravy sme spravili ešte na mieste s predchádzajúcim majiteľom. Ďalší z našich problémov bolo ako to auto dostať z blízkej dedinky do nášho mesta. Motor totiž nepracoval tak ako mal. Nakoniec sme to spravili a dvaja z nás všetkých to auto odviezli po svojich. Do teraz ľutujem, že som to nebol ja. Keď už sme mali to auto tam kde sme ho chceli mať ďalšia otázka znela kam ho zaparkujeme. Stálo na jednom nie moc dobrom mieste a nakoniec sme to tam aj nechali. Po dvoch – troch dňoch sa išli chalani večer na ňom previezť po lese. To bolo posledný krát čo som ju videl celú. Na pól ceste naspäť sa im pokazil motor. Tak ho odstavili mimo cesty (v tom lese bola totiž taká bahenná cestička) a išli domov spať. Po rannom príchode k našej Monike (už neviem prečo sa volala Monika a ani to kto jej to meno dal) sme zbadali, že niečo nieje v poriadku. Kolesá? Tam aj boli? Zostalo iba jedno, ktoré sa im zrejme nepodarilo oddeliť asi preto, že už bolo po dlhšej dobe k tomu autu zrastené. Okná ako inak rozbité, plechy dobité... Ako sme tam stáli po cestičke sa blížil horár na aute. Prišiel k nám a spýtal sa či je to auto naše. Jednohlasne sme odpovedali, že nie. Odišiel. Ešte sme sa chvíľu lúčili s Monikou a nakoniec sme odišli aj mi. Ubehlo niekoľko dní a kamarát nám hovoril ako to auto videl. Išlo do šrotu. Odvtedy nám zostali iba spomienky a pár fotiek, ako nám naše prvé autíčko, ktoré sme vlastnili cca dva týždne vyfúkli horári.